Adresácia zariadení na úrovni sieťovej vrstvy umožňuje jednoznačne identifikovať každé zariadenie na sieti. Táto jednoznačná adresa sa nazýva IP adresa. IP adresa je 32-bitové číslo identifikujúce odosielateľa a príjemcu informácie.
IP adresa má dve časti:
- časť označujúcu určitú sieť (prideľuje ju Internet Information Centre)
- časť označujúcu určité zariadenie (PC, server, smerovač…), ktoré patria do tejto siete (prideľuje ju správca siete).
DHCP (Dynamic Host Resolution Protocol) – tento protokol sa využíva pre dynamické prideľovanie IP adries (jedinečný identifikátor počítača v sieťach s protokolom TCP/IP). Na niektorom z počítačov v sieti (najčastejšie je to server) je inštalovaná služba DHCP server, ktorá sa stará o dynamické prideľovanie IP adries klientom. Samozrejme IP adresu klientom môžeme prideliť aj staticky, napevno.
Na samotnom Internete (tj. na smerovačoch, ktoré si odovzdávajú paket medzi sebou smerom k cieľu) sa skúma len časť IP adresy označujúca sieť. Až v rámci cieľovej siete sa paket doručuje podľa identifikátora zariadenia (stanice), ktorý sa nazýva aj lokálna adresa. Každá sieť pripojená k Internetu musí mať svoju adresu.
Vzhľadom na to, že existujú siete rôznych veľkostí, boli pre adresnú schému IPv4 navrhnuté 3 triedy IP adries, označených A, B a C. Štvrtý typ, trieda D, je určený pre špeciálne účely. IP adresy sa spravidla zapisujú ako štvorice desiatkových čísel, z ktorých každé vyjadruje hodnotu ôsmich bitov. Čísla sú navzájom oddelené bodkou, napr. 147.175.115.10. Na Obr.5.3 je štruktúra IP adries.
Obr.6 Typy IP adries